Sportdiag Team
Sportdiag.sk Team.Sportdiag.sk

Športová diagnostika – pohľad do zákulisia

Vrcholový športovec už dávno nie je čistý „prírodný úkaz“, ktorý svoju výkonnosť dosiahol iba tvrdým tréningom. Snahy o jej ovplyvňovanie sa objavujú neustále. Povolené i nepovolené. S pribúdajúcimi poznatkami o ľudskom tele čoraz viac vstupujú do športovej prípravy rôzne vedecké metódy. S dokonalými znalosťami o fyziológii človeka pracuje športová diagnostika. Vďaka využitiu viacerých vedných odborov dokáže usmerniť tréningový proces tak, aby výsledkom bola špičková výkonnosť.

Netušené súvislosti

co je diagnostika 1

Tak ako sú súčasťou realizačného tímu špičkového športovca tréner, lekár, menežér, psychológ, alebo fyzioterapeut, mal by sa na kontrole tréningového procesu podieľať aj športový fyziológ. Najvýhodnejšou kombináciou je, ak sa dokáže orientovať nielen v zložitých medicínskych zákutiach, ale ak pozná aj zákonitosti športovej prípravy.

Dobrý fyziológ rozhodne nelieči! Dokáže pracovať s bežnými znalosťami o ľudskom tele na odbornej úrovni, spájať ich do netušených súvislostí. Aspoň pre laika určite. Stačí mu kvapka krvi, vzorka moču alebo slín či jednoduchý záťažový test. Podľa výsledkov dokáže odhaliť prečo športovec stagnuje, či trénuje správne, ako reaguje na zaťaženie a či vôbec je zvolený model prípravy správny. Niekedy práve on nájde unikajúci posledný diel skladačky, ktorý športovca môže posunúť k životnej forme a do svetovej špičky.

Čo je to fyziológia?

Každý živý organizmus sa skladá z buniek, orgánov a orgánových sústav, na každej z úrovní prebiehajú zložité procesy, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Fyziológia práve tieto procesy objasňuje.

Aj keď je živý organizmus akési Perpetuum mobile v ktorom všetko so všetkým súvisí, jeho jednotlivé úrovne sa dajú skúmať aj osobitne. Preto má fyziológia mnoho pododborov s konkrétnou špecializáciou (bunka, mozog, hormóny, srdcovocievna a dýchacia sústava, obličky…). Anatómia či biochémia sú zasa hraničné odbory do ktorých musí každý fyziológ nevyhnutne zabŕdnuť, pretože by inak mnoho súvislostí nemohol pochopiť a pracovať s nimi.

Testy v službách športovca

Na základe presných znalostí o tom ako funguje ľudské telo, ako naň vplýva tréningové zaťaženie a aké sú jeho následné reakcie, vznikla športová diagnostika. Presnejšie povedané testovanie a vyhodnocovanie funkčných schopností organizmu, či ešte lepšie určovanie úrovne trénovanosti športovca. Podľa výsledkov testov v laboratóriu alebo v teréne dokáže športový fyziológ dať odporúčania, ktoré výrazne pomôžu skvalitniť tréningový proces.

Je jasné, že pre laika by mohli byť odborné výrazy ako laktátová krivka, biomechanická analýza pohybu či aeróbny a anaeróbny prah zložité, ale netreba sa ich ľakať. Ak sa vysvetlia na konkrétnom príklade, sú zrazu ľahko pochopiteľné. Preto nie je športová diagnostika určená len vrcholovým športovcom, ale aj tým, ktorí sa venujú rôznym pohybovým aktivitám na rekreačnej úrovni. Najmä pre tých, ktorí robia vytrvalostné, alebo rýchlostno – vytrvalostné športy, alebo sa snažia pohybom schudnúť, môžu byť odbornejšie znalosti veľmi užitočné . Ak ich vhodne aplikujú do praxe, určite ich posunú k vyšším métam.

Laktátová krivka

Vytvorenie laktátovej krivky je jedna z najdôležitejších testovacích metód, ktorá sa používa v športovej diagnostike. Laktát (kyselina mliečna) je produkt, ktorý sa v organizme tvorí pri práci svalov. Je to odpad z premeny glukózy na energiu, ktorú potrebujeme pri fyzickej aktivite. Pri zvýšenej fyzickej námahe sa jeho koncentrácia v krvi zvyšuje.

Čím je ho viac, dáva o sebe vedieť. Subjektívne to pociťujeme ako pálenie vo svaloch, objektívne sa zhoršuje náš celkový výkon. Vo všeobecnosti a naozaj veľmi zjednodušene platí, že čím lepšie sa dokáže organizmus vyrovnať so zvýšenou hladinou kyseliny mliečnej v krvi a udržať si určitú dostatočnú úroveň výkonu, tým sa dá považovať za lepšie trénovaný.

Samotný test sa skladá zo 4 až 6-tich stupňovaných záťaži. Po každej záťaži (napríklad po odbehnutí 1000 m na atletickom okruhu, odplávaní 300m v bazéne) sa odoberie krv z ušného lalôčika alebo končeka prsta  k zisteniu hladiny laktátu v krvi. Z nameraných hodnôt sa vytvorí laktátová krivka a stanoví sa anaeróbny a aeróbny prah.

Vedomosť o tom kde máme svoj anaeróbny a aeróbny prah a s ním súvisiace hodnoty pulzovej frekvencie nám zasa pomôže modelovať prípravu. Tieto prahy rozdelia stupeň zaťaženia na určité zóny intenzity. No a potom už stačí len vybrať si s akou intenzitou chceme trénovať, aby sme dosiahli konkrétny cieľ.

Anaeróbny prah

Pre zjednodušenie sa výraz „anaeróbny prah“ dá vysvetliť na príklade behu okolo jazera. Predstavme si, že začneme pomaly klusať. Po každom odbehnutom kole, mierne zvýšime tempo (rýchlosť behu) o 1 až 2 km/h. Dnes to už nie je problém, lebo sú k dispozícii rôzne merače.

Vzhľadom k tomu, že každé kolo bežíme o čosi rýchlejšie, zvyšujú sa aj nároky na tvorbu energie. Po určitom čase si všimneme, že na udržanie určitého rýchlostného stupňa, musíme vynakladať viac úsilia ako v predchádzajúcich kolách, začneme tuhnúť a horšie sa nám dýcha. Zlom, ktorý ohraničuje vrchnú hranicu príjemného behania nazývame anaeróbnym prahom.

Je to teda najvyššia možná konštantná intenzita zaťaženia, na ktorej môžeme dlhodobo pracovať (behať, bicyklovať, veslovať, pádlovať na kajaku či behať na lyžiach). Pre väčšinu rekreačných športovcov zodpovedá dĺžka trvania výkonu na anaeróbnom prahu zhruba 40 až 60 minút. Niektorí špeciálne trénovaní športovci však dokážu pracovať na anaeróbnom prahu aj dlhšie.

To či sme sa už pri tréningu dostali na jeho úroveň môžeme určiť podľa hodnôt pulzovej frekvencie. Tie priamo závisia s nárokmi na tvorbu energie (viac energie = vyššie pulzová frekvencia). Ak poznáme hodnoty pulzovej frekvencie na úrovni svojho anaeróbneho prahu (určuje sa podľa výsledkov laktátovej krivky) môžeme to využiť ako vodidlo pre určenie intenzity zaťaženia.

Ak budeme trénovať na, alebo nad hranicou anaeróbneho prahu, budeme zvyšovať svoju vytrvalosť a schopnosť organizmu vyrovnať sa s vyššou hladinou laktátu v krvi.

Aeróbny prah

Beh, chôdza či bicyklovanie na úrovni aeróbneho prahu sprevádza nižšia rýchlosť ako to bolo v predošlom prípade. Význam takéhoto tréningu je jasný. Dostatočne aktivizuje srdcovo-cievny a dýchací systém. Do hranice aeróbneho prahu môže organizmu vo veľkej miere využívať tuky ako zdroj energie. Toto má význam nie len pre ľudí, ktorí sa snažia zbaviť podkožného tuku. Pri aktivitách, ktoré trvajú aj niekoľko hodín (pešia turistika, cykloturistika, maratón v rekreačnom tempe) by intenzita zaťaženia nemala prekročiť úroveň aeróbneho prahu (ľahko si to overíme na pulzovej frekvencii). Ak by sa tak stalo po 1,5 až 2 hodinách by sa dostavili pocity slabosti a vyčerpania. Je to spojené s tým, že prekročením hranice aeróbneho prahu zabraňujeme organizmu využívať tuky ako zdroj energie. Ten je potom odkázaný na zásoby cukru vo svaloch. Tie sú však obmedzené práve na 1,5 až 2 hodiny.

Dôvod, prečo ľudia nemajú radi beh, turistiku či iné aeróbne aktivity často pramení z predošlej negatívnej skúsenosti – nesprávne určenie intenzity.

Ak ju určíme správne, môžeme absolvovať prechod Nízkych Tatier aj bez toho, aby sme sa celou cestou nemuseli motivovať slovami: „Vydrž! Je to posledný krát v živote“.

Biomechanická analýza pohybu

Podľa údajov odborníkov by až 70 percent rekreačných atlétov a 95 percent rekreačných bežcov na lyžiach mohlo bežať rýchlejšie. Pravda, keby odstránili nedostatky v technike.

Na to nám môže poslúžiť ďalšia z metód športovej diagnostiky – biomechanická analýza pohybu. Technický pokrok v tejto oblasti je veľký, existujú programy, ktoré dokonale rozoberú váš pohyb a porovnajú ho s optimálnym modelom pohybu. Raz vidieť znamená viac ako stokrát počuť. Preto sa akékoľvek pohybové nedostatky či stereotypy odstraňujú a rozbíjajú lepšie, ak ich vidíme na videu.

Pridaj komentár